Opatrné vrabce
Vtáky sa orientujú zrakom. V knihe o andulkách som sa dočítala, že pre dôveru vtáčika nie je dobré obliecť si napr. výrazný klobúk. Že ma potom nebudú poznať a budú sa báť. Zdalo sa mi to čudné, lebo som bola zvyknutá, že pre zvieratá je najdôležitejší čuch, prípadne sluch.
Pes, alebo hoci pieskomil sa rozhoduje najmä podľa čuchu. Vždy podozrivý objekt oňuchá a potom sa rozhodne, či bude prostrediu (človeku, druhému pieskomilovi...) dôverovať, alebo sa musí chrániť (útekom, bojom...), či je tá vec na jedenie, alebo na bojovanie... Čítala som o pieskomiloch, ktoré odmietali svoju paničku len preto, že inak voňalo mydlo, ktorým si umýla ruky. Zato im je úplne jedno, čo mám oblečené - pokiaľ mám svoj charakteristický pach, ktorý poznajú.
Tiež som kdesi čítala, že vrabce sú opatrné vtáky. Nie sú bojazlivé, niekedy mi pripadajú byť skôr drzé, ale ak im nastavíte pascu, zväčša sa jej vyhnú.
O oboch teóriách som sa mohla presvedčiť túto jeseň. Na okne mám niekoľko misiek, z ktorých vrabce s obľubou chodia zobať dobroty. Každý deň bezstarostne priletia, klbčia sa o najplnšiu misku a kŕmia sa ostošesť. No raz sa stalo, že vietor jednu z misiek zhodil. Nechala som to tak a sypala som im dobroty do zvyšnej misky. No vrabce nechodili. Čudovala som sa, čo sa stalo. Niekedy letel vrabec okolo, zamieril na balkón, ale po chvíli zmenil smer, akoby ho čosi na balkóne varovalo „Niečo je tu inak. Pozor, nebezpečenstvo!“
Rozmýšľala som, či sú naozaj neistí z toho, že im chýba na okne zvyčajná miska. Skúsila som ju nahradiť... a ešte som ani poriadne nezatvorila balkónové dvere, už bol plný balkón vrabcov. Teraz už bolo všetko v poriadku a ony mohli smelo prísť. ;)